6. deň (7.9.):
Na dnes sme si vymysleli výlet do najkrajšej časti Škandinávie. Pľasli sme sa poriadne po vrecku, ale reku keď už sme raz tu, tak preplávame najkrajší fjord po celej dĺžke. Ráno sme nasadli na autobus MHD, ktorý nás odviezol z hostela ku vlakovej stanici, odkiaľ sme pokračovali vlakom do dedinky Nyrdal. Nakoľko autobus prišiel s asi 5 minútovým meškaním, podľa miestnych zvykov nás odviezol zdarma (inak by to stálo cca 4 €).
V Nyrdali sme prestúpili na slávnu Flámsku železnicu, ktorou nás previezol historicky-vyzerajúci vlak až do dedinky Flåm, kde sme pobudli pár hodín a zakúpili lístok na loď. Tá super rýchla loď nás previezla najkrajším, najdlhším a najhlbším nórskym fjordom – Sognefjordom. Tento fjord je až 205 km dlhý a dosahuje hĺbku až neuveriteľných 1 308 m. Po oboch stranách je lemovaný krásnymi horami dosahujúcimi výšku cez 2000 metrov a nespočetnými vodopádmi.
Loď nás poriadne nabažených pohľadmi na všetku tú krásu vyložila v Bergenskom prístave, odkiaľ sme opäť absolvovali náš obľúbený výstup k hostelu. V izbe nás už čakal pracovník ropnej plošiny, s ktorým sme vymenili pár životných skúseností.
7. deň (8.9.):
V ranných hodinách sme sa vybrali na cestu vlakom z Bergenu do Osla. Vo vlaku sme sa stretli s českým párom, s ktorým sme prekecali celú cestu a zabudli sme sa dívať z okna na krásu, ktorú bolo možné vidieť práve na tejto slávnej železničnej trati.
Česi vystúpili na predposlednej stanici a prisadol si k nám jeden žid, ktorý si nás pamätal z lode, ktorou sme plávali po Sognefjorde. Tak sme si s ním pokecali o cestovaní a dal nám aj kontakt na jeho kamošku z Rigy, keď sme mu povedali, že tam smerujeme. 7-hodinová cesta ubehla veľmi rýchlo. Ani sme sa nenazdali a ocitli sme sa v Osle. Hotel sme mali v centre, neďaleko od vlakovej stanice. Zhodili sme si tam veci a vybrali sa do ulíc Osla.
V Osle sme stretli aj Japonský pár, ktorý som si pamätal z lode, pretože si robili asi milión fotiek, kde bola japonka a v pozadí dačo pekné… a občas aj mňa požiadali aby som ich spolu odfotil.
Večer okolo 20. hodiny sme pred radnicou začuli zvuky hudobných nástrojov a následne sme zahliadli muzikantov stojacich na streche radnice. Ktosi mi dal do ruky leták, z ktorého sme zistili, že sa začína hudobný festival a že toto, čo počujeme je predzvesť otváracieho ceremoniálu, ktorý mal za chvíľu začať.
Počkali sme si teda na začiatok a po otvorení dverí radnice sme vošli dnu. Tam sme značne prekvapení z toho, čo hudobníci okolo nás predvádzajú strávili čosi viac ako hodinu. Predstavenie sa odohrávalo po celej radnici, ktorou sa nás hudobníci snažili previesť vábiac nás hudbou a spevom. Niečo podobné som ešte nezažil a asi ani nezažijem, nápad to bol naskutku parádny.
Nacvičiť to všetko s asi 100 hudobníkmi isto nebolo jednoduché, no napriek tomu nám tam chýbalo dáke vyvrcholenie, dáka jedna súvislá skladba, alebo niečo čo by nás následne ohromilo, nakoľko celý čas sme mali z toho pocit, ako keby len ladili hudobné nástroje a tak sme čakali, že keď sa im ich podarí naladiť tak aj čosi zahoblujú.
8. deň (9.9.):
Dopriali sme si viac spánku a vychutnali si raňajky v hoteli. Plní energie sme sa vrhli do spoznávania Osla. Mesto sa nám moc nepodarilo pobehať, evidentne by naň bolo treba viac času, ako sme si naň vyčlenili my, napriek tomu, že je to len polmiliónové mesto. Plno krásnych historických budov, priam architektonických skvostov sa tu mieša s novšími budovami a všetko sa to rozprestiera na veľmi veľkej ploche.
Poobede sme už museli mesto opustiť. Na vzdialené letisko Rygge nás doviezol autobus, z ktorého sme leteli do Rigy. Hlavné mesto Lotyšška a najväčšie mesto Pobaltia na mňa okamžite urobilo skvelý dojem. Dnes sme z neho stihli prejsť len malý kúsok, ale to čo sme videli bolo úžasné.
Problémom sa zdá byť komunikácia s miestnymi ľuďmi, ktorí nevedia po anglicky a hoci mi rozumieme trochu ich jazyk, náš jazyk je pre nich španielska dedina. Vo večerných hodinách, po tom ako sme absolvovali prvú návštevu reštaurácie po dlhom čase, nachádzame náš hotel, ktorý sa vyskytuje v širšom centre mesta. Hotel pôsobí dosť staromódne, ale je tam všetko čo potrebujeme.
9. deň (10.9.):
Po absolvovaní chutných raňajok sme sa vybrali na autobusovú stanicu, kde sme na poslednú chvíľu zakúpili lístky na autobus miestneho člena združenia Eurolines do Vilniusu. Cesta prebiehala pokojne, hoc nás trošku zaskočila kontrola litovských colníkov. Ako sme neskôr zistili, na Pobaltí stále kontrolujú cestujúcich v autobusoch prechádzajúcich cez hranice. Autá colníci tuším vôbec nezastavovali.
Vodičovi autobusu ani nevadilo, že mal predné sklo dopukané krížom-krážom a aj malé dierky od kamienkov. U nás by dostal pokutu, ale tuná je to asi v poriadku jazdiť s takým. Po príchode do Vilniusu sme sa ocitli v realite 80. rokov. Mesto sa ešte nestačilo spamätať že socializmus už aj v Litve skončil.
No centrum mesta bolo veľmi pekné a nákupné centrá v meste už vyzerali veľmi moderne. V meste tiež bolo vidno, že kedysi patrilo Poľsku a stále v ňom žije veľké percento ľudí poľskej národnosti. Takže v poľštine sa dá stále dohovoriť…s angličtinou je to žiaľ poslabšie.
Litovské pivo Švyturys v troch variantoch – svetlé, tmavé a Baltic (chuťovo ako holandské Hoegaarden) patrí medzi najlepšie, čo som kedy pil. V meste bolo veľmi živo, stretali sme viacero tancujúcich a spievajúcich sprievodov. Harekrišniakov vystriedali v uliciach mladí, ktorí v zábavných kostýmoch tancovali na melódie z veľkého magneťáku, ktorý si nosili so sebou. Iná skupinka v bielych šatách len tak poskakovala a škerila sa na ľudí.
Nevedeli sme o čo ide, ale keď sme došli do najcentrálnejšieho centra, tak sme boli svedkami módnej prehliadky bizardných kostýmov, ktorej účel síce ostáva pre nás záhadou, no čo je najdôležitejšie, samotní aktéri mali dobrú zábava a tak akcia isto splnila účel. Ubytovanie sme mali v trojhviezdičkovom hoteli za príjemnú cenu, hoc trochu ďalej od centra, ale bolo tam príjemne ticho a výborné vybavenie.
10. deň (11.9.): Ráno sme zavčasu vstávali a bežali zakúpiť niečo pod zub, zohnať lístky na trolejbus, ktorý nás zviezol na hlavnú stanicu, odkiaľ sme cestovali autobusom nazad do Rigy. Štvorhodinová cesta ubehla celkom rýchlo a ocitli sme sa opäť v Rige, meste, ktoré si ma získalo už pred dvomi dňami a teraz máme konečne viac času pozrieť si ho dôkladnejšie.
Odložili sme si veci v hoteli, kde nás už poznali a vybrali sa na potulky mestom. V meste sa konala dáka akcia zrejme proti konzumnému štýlu života, nebolo to ľahké identifikovať pre človeka nepoznajúceho ich reč. Problémom v Rige bolo, že všetko bolo tak pekné, že by som najradšej fotil všetko dookola… jedna budova krajšia ako druhá a každá jedinečná.
Vo večerných hodinách sme sa ešte vybrali vlakom do neďalekého prímorského mestečka Dzintaru známeho plážami s bielym pieskom. Vraj sem chodili rekreovať aj elity niekdajšieho Sovietskeho Zväzu.
Po návrate do Rigy, cestou na hotel prechádzame krásnym parkom, kde ma ako šachistu zaujala busta Mihailsa Tālsa, 8. majstra sveta v šachu, rodáka z Rigy.
Pokračovanie v 3. časti.