1. deň (2.9.):
Tak a je to tu! Na tento Severoeurópsky výlet som sa obzvlášť tešil. Plánovaniu som spolu so spolucestujúcim Majom venoval dosť veľa času. Dá sa povedať, ze prvé prípravy začali už pred mesiacom. Čoskoro sa už dozvieme, na čo sme pri našich plánoch zabudli, no snažili sme sa nič nepodceniť.
Hneď na Bratislavskom letisku som si uvedomil, že som si zabudol ostrihať nechty na nohách. Podobný problém sužoval spolupútnika Mariána, ktorý si ale so sebou zobral aj malé nožničky, ktorými si ostrihal nechty na rukách ešte v letiskovej hale. Nastal však problém čo s nožničkami, nakoľko nepatria medzi predmety, ktoré by bolo povolené mať v príručnej batožine. A samozrejme vrámci šetrenia nákladov sme sa rozhodli cestovať len s príručnou batožinou, však na 2 týždne toho veľa netreba… Nožničky, ktoré sme pôvodne chceli zahodiť sa mi nakoniec podarilo dostať do lietadla spolu s nami, keď som vysvetlil letiskovému personálu, že je mi ich ľúto zahodiť a že sa nám na našich cestách ešte možno zídu.
Pohodlnému letu s príchodom okolo 15. do Štokholmu už nemohlo nič zabrániť. Let bol pokojný aj napriek tomu, že spolu s nami cestovali v lietadle fanúšikovia maďarskej futbalovej reprezentácie, ktorí sa vybrali podporiť svojich miláčikov v kvalifikačnom zápase na Euro 2012 proti Švédsku.
Po prílete na letisko Skamska sme začali riešiť otázku, ako sa dostať do Štokholmu. Problém sme vyriešili zakúpením cestovných lístkov na autobus do Nykopingu. Cesta trvajúca asi 10 minút spolucestujúceho vyšla nečakane draho, keď mu pri vystupovaní z autobusu vypadol mobil, na co prišiel až po minúte a medzi tým mobil zažil test pevnosti pod kolesom autobusu… autobus vyhral, hoci mobil vyzeral byť v prekvapivo dobrom stave, rozbehať sa ho už nepodarilo.
Zvyšok cesty do Štokholmu sme absolvovali pohodlným poschodovým vlakom. Množstvo tunelov, ktoré nám spôsobovali zaľahnutie v ušiach bolo ohromné. Prečo tunajšie tunely spôsobujú také tlaky na uši a naše tunely nie, je pre mňa záhadou. Po príchode do Štokholmu si Majo okamžite kúpil nový mobil – rovnaký ako mal pred tým.
Samotné mesto Štokholm na mňa pôsobilo dobrým dojmom, hoci moje očakávania boli ešte väčšie. Večerné potulky mestom boli v znamení hľadania informačného centra a hotela. Keď sme konečne našli informačné centrum, tak sme zistili, že sme ho vlastne nenašli, pretože sa presťahovalo akurát deň pred tým. Našťastie sme našli neďaleko mapu s registrom ulíc a tak sme podľa toho našli náš hotel.
Hotel Micro bol ako názov napovedá skutočne malý a čo bolo najzaujímavejšie bol vlastne pod zemou, čoho dôsledkom bol aj fakt,že izby nemali okná. Na jednu noc však úplne stačí. Večer sme sa ešte prešli do historického centra mesta, kde sme absorbovali pokojnú atmosféru švédskeho hlavného mesta. V neskorých hodinách sme sa vrátili na hotel a dopriali oddych unaveným kostiam.
2. deň (3.9.):
Opustili sme hotel a vydali sme sa na celodenné túlanie Štokholmom, pozerať veru bolo čo. Zistili sme, že to nie je len taká dedinka, ale že siaha od nevidím do nevidím. Veľmi veľa ľudí si nájde čas aby si zabehali v parkoch, ktorých je tam požehnane.
Počasie si z nás robilo srandu. V priebehu dňa na nás niekoľkokrát spŕchlo. Oblaky lietali oblohou ako šialené. Na odporúčanie dievčat, ktoré som oslovil v lietadle sme šli pozrieť aj Štokholmské metro, kde mala byť najväčšia výstava umenia na svete, ale po viac ako hodine vozenia sa v metre sme mali pocit, že to zase až taká bombastická výstava nie je. Skôr nás zaujal chlap, ktorý nám porozprával o tom, že internet je energetická hrozba pre svet. Trápili ho aj otázky svetového mieru a podobne.
Ako sme zistili, tak aj tá najväčšia socka tuná vie perfektne anglicky, až som sa začal hanbiť za svoje chabé schopnosti komunikovať v tomto medzinárodnom jazyku. Po 23. hodine opúšťame mesto ležiace na 1000 ostrovoch a nočným vlakom sa vyberáme do hlavného mesta Dánska – Kodane s prestupom v Malme (3. najväčšie mesto Švédska).
3. deň (4.9.):
V skorých ranných hodinách sa prebúdzame v Malme a preskakujeme na vlak do Kodane. Po 7. hodine už vnikáme do ulíc poznačených piatkovým večerom. Prirovnanie “pije ako Dán” asi nebude náhoda. Prechádzali sme okolo zábavného parku Tivoli, okolo Hard Rock kafe, okolo radnice a prichádzame na námestie pri radnici, kde sa skupina upratovačov snaží odstrániť následky piatkovej noci. Smetí je všade plno. Niektorí unavenci ostávajú ležať na zemi i napriek slnku, ktoré sa ich snaží privítať v realite nového dňa… zobudiť sa ich usilujú aj zberači odpadkov, no o úspechu nemožno hovoriť.
Pokračujeme v putovaní po meste. Množstvo odpadkov nám napovedá, ktoré uličky sú ako významné. Prišli sme na akési námestie, kde je pripravená výstava o živote ľudí v rôznych častiach sveta – od narodenia až po smrť, resp. znovuzrodenie. Mesto sa prebúdza a odpadky postupne miznú.
Nastal čas vyhľadať informačné centrum. Našli sme ho hravo, no nakoľko otvárajú až o 9., zobrali sme si len mapu, ktorú bolo možné zobrať ešte pred tým ako sa informačné centrum otvorí a vybrali sa podľa nej pozrieť miesta, ktoré je nutné vidieť. Putovanie mestom bolo veľmi príjemné, keď zmizli aj odpadky z ulíc, nebolo možné na Kodaň povedať jedno zlé slovo.
Z trasy, ktorá bola nakreslená na mape a ktorú sme nasledovali sme sa rozhodli odbočiť, aby sme videli niečo, čo nám z neznámeho dôvodu tvorcovia mapy nechceli ukázať. Známu časť mesta Christiánia sme našli celkom hravo aj vďaka chalanovi, ktorý keď videl turistov, tak zabrzdil svoj bicykel a porozprával nám par informácii o Kodani. Vyzeral, že Christiániu pozná veľmi dobre. Zaprial nám pekný deň, odpil si z piva a nasadol na bicykel, aby zmizol v Kodaňských uličkách.
Návšteva Christiánie pre mňa bol silný zážitok. Obyvatelia boli veľmi priateľskí, ich heslo “Make love no war” zrejme neboli len prázdne slová. Na mnohých miestach bol zákaz fotografovania, no keď videli, že Majo má foťák v ruke, tak ho veľmi slušne poprosili, aby ho dal do kapsy a zapriali krásny deň. Počas ďalšieho putovania mesta sme ešte zhliadli miesto, kde by mala byť socha morskej panny, ale nakoľko bola na dovolenke v Číne, tak sme ju nezočili.
Zočili sme však simultánku najlepšieho Dánskeho šachistu Petra H. Nielsena, ktorý pri príležitosti 50. výročia založenia volákeho miestneho šachového klubu hral súčasne proti 50 hráčom z toho klubu. Usporiadatelia boli veľmi milí a zodpovedali mi všetky moje otázky ohľadom daného podujatia, dokonca chceli, aby som si s nimi zahral aj partičku šachov, alebo sa zúčastnil turnaja ale na to som už času nemal.
Navštívili sme aj Národné múzeum, kde sme sa dozvedeli dačo o histórií vikingov. Mesto sme opúšťali okolo 17. hodiny vlakom a smerovali do Helsingbourgu, kde sme mali zabezpečené ubytovanie na najbližšiu noc. Cesta vlakom ubehla rýchlo aj vďaka zhovorčivému Švédovi, ktorí nám odovzdal veľa životných múdrostí. Nakoľko bol bývalý hokejista, poznal aj dákeho slovenského hokejistu z jeho éry, ale pre nás to bolo úplne neznáme meno.
Prišli sme do Helsingburgu, ktorý na mňa okamžite urobil dojem. Mysleli sme si, že to bude malé nudné mesto, kde len prespíme a pôjdeme do ďalšieho, ale ako ukázala večerná prechádzka, bolo aj v tomto meste čo obdivovať. Stará pevnosť vyzerala ako z rozprávky a množstvo ďalších historických budov umocňovalo príjemný dojem z mesta, ktoré pôsobí veľmi ticho, hoci v ňom žije vyše 90 000 obyvateľov.
4. deň (5.9.):
Veľmi ťažko sa nám vstávalo, ale nakoľko sme potrebovali stihnúť vlak idúci o 7:53 do Göteborgu, museli sme sa nakoniec prinútiť. Cesta vlakom ušla veľmi rýchlo a čoskoro sme sa ocitli v meste, kde sa naši hokejoví reprezentanti v roku 2002 senzačne stali majstrami sveta.
Mesto malo veľa zaujímavých častí, ale zrejme vzhľadom na to že Kodaň dala latku veľmi vysoko, neurobilo na nás až tak veľký dojem. Večer sme sa po celom dni v meste vydali na cestu vlakom do Osla, ktorá bola okorenená prestupom do autobusu na hranici medzi Švédskom a Nórskom kvôli nemožnosti prejsť jeden úsek na vlaku. Cesta autobusom bola zo začiatku príjemná no následne sa v jednom malom nórskom dievčati neudržala večera a tak sme mali v autobuse vôňu zvratkov. Zrazu tá cesta nebola tak príjemná.
S drobným meškaním sme dorazili do Osla, kde nás čakala viac ako hodina čakania na nočný vlak do Bergenu. Majovi sa nechcelo opúšťať stanicu tak som len sám na chvíľu vyrazil do večerných ulíc Osla. Načerpal som atmosféru večerného Osla a nasadli sme do vlaku, na ktorí sme sa už tešili.
Na sedadlách vo vlaku na nás čakal darček, ktorý nórska železničná spoločnosť vždy daruje cestujúcim nočným vlakom do Bergenu na spríjemnenie cesty. V igelitovom sáčku sme si našli deku, nafukovací vankúšik, štuple do uší a tienidlo na oči, aby sme mohli pohodlne zaspať. No zase až tak jednoduché to so zaspatím nebolo… poskladať sa na tom sedadle a stráviť tak 7 hodín, to chce asi kus tréningu.
5. deň (6.9.):
Ráno sa ocitáme v kedysi najväčšom meste celej Škandinávie, ktoré už však podľa počtu obyvateľov veľa miest predbehlo. Štvrťmiliónové mesto Bergen je prezívané aj mestečkom drevených domčekov. Skutočne drvivá väčšina domov v tomto meste je stále z dreva. Obyvatelia sa evidentne nepoučili ani z množstva požiarov, ktoré v histórií postihli toto mesto.
Hneď po príchode do mesta sme sa chceli dostať k nášmu hostelu, čo však nebolo zase až tak jednoduché vzhľadom na to, že hostel bol od centra veľmi vzdialený a navyše na kopci. Ako to už chodí, vymietli sme niekoľko slepých uličiek a tak sa nám cesta ešte pekne predĺžila.
Po tom ako sme konečne našli internát Montana situovaný na pol ceste k vrcholu najvyššieho kopca v okolí, strávili sme asi 3 hodiny odpočinkom v posteliach. Keď sme boli schopní vstať, vybrali sme sa na vrchol kopca Ulriken (643 m), odkiaľ sme mali krásny výhľad na celé mesto.
Z kopca sme zbehli opäť do hostela, kde sme dačo prejedli, nabrali si vodu do fliaš, prekecli pár slov s Nemcami, čo s nami bývali na izbe a vybrali sme sa pozrieť historické mesto. Prešli sme skoro všetko, čo sme mali v check liste a vybrali sa na hostel. Mesto na nás moc veľký dojem neurobilo, pripadalo nám dosť všedné. Keď sa začalo stmievať vybrali sme sa na hostel.
Pokračovanie v 2. časti.