Však na čo, keď sa ani na krok nehneme bez mobilných telefónnych aparátov… Avšak bežné mobilné zariadenia, primárne určené k nadväzovaniu rozhovoru so vzdialenými humanoidmi, obyčajne zobrazujú čas len vo formáte hh:mm. Preto sa môže stať, že v čase, nazretia na displej je rozdiel medzi zobrazovaným a reálnym časom aj takmer 60 sekúnd. A to môže byť prúser napríklad, keď zvyknete na poslednú chvíľu dobiehať na autobus odchádzajúci zákerne na čas zo zastávky, aby ste nemeškali do krčmy na pivo.

Veľa ľudí si nastavuje hodiny tak, aby boli dokonale synchronizované s presným časom pre naše časové pásmo. Kvantum ľudí si zase zvykne nastavovať hodiny tak aby šli napríklad 3 minúty popredu. Avšak oba tieto prístupy sú iracionálne. Jediný správny spôsob nastavovania hodín na mobile je nastaviť ich aby šli cca 30 sekúnd popredu (empiricky mám dokázané, že 30,5 sekundy je ideál).

A prečo? Jednoducho preto, že v takomto prípade máme istotu, že odchýlka zobrazovaného času od skutočného je max 30 sekúnd, čo nám dá lepší prehľad o presnom čase. Áno, dalo by sa nastaviť hodiny aj na 40 sekúnd popredu, ale to by už bolo klamanie samého seba… a to predsa nechceme!

O Grécku sa toho popísalo naozaj veľa. Bla sem, bla tam. Zameriam sa však na jednu maličkú maličkosť. Samozrejme, že sa Gréci chcú mať dobre, však kto by nechcel? Nech sa páči. Človek si ľahko privykne na niečo príjemné. Príde ale nutná zmena, ktorá sa nikomu nepáči. Čo teraz?

Udivuje ma neuveriteľná stupidita Grékov. Chcú vysoké platy, dôchodky a tak ďalej? Samozrejme, že áno. Je to možné? Samozrejme že nie. Ale aj tak sa natlačia do ulíc a štrajkujú, hulákajú a robia bordel. Zavinili si problém. Samozrejme, že nie každý z nich rovnakou mierou, ale faktom je, že problém vznikol. Na riešenie Grécka sú rôzne európske projekty. Peniaze na rozhýbanie ekonomiky za cenu veľkých zmien, ktoré sa musia urobiť. Nepopulárne opatrenia, bez ktorých to nejde. Žiadny štrajk to neodvráti. Štrajk to ale viac poškodí.

Čo je to štrajkovanie na grécky spôsob? Presne to, čo najviac poškodzuje krajinu. Zastavovanie toho priemyslu a tých služieb, ktoré sú nutné pre nejaké to fungovanie ekonomiky. Slabé postaranie o zahraničných turistov, ktorí prichádzajú minúť nejaké peniaze.

Išli by ste do Grécka? Nemôžete si pozrieť pamiatky, nemáte sa kde ubytovať ani najesť, všade zápchy, smrad z neodvezených odpadkov… išli by ste tam aj nabudúce? Alebo budete taký extrémista, že pôjdete do inej krajiny? Konkurencia: Egypt, Chorvátsko, Tunis, Španielsko… a ďalšie. Koľko ďalších? Hmm, 10?

Niekedy je Štrajk potrebný – na zlepšenie podmienok. Niekedy sa ale niečo musí pretlačiť, bez ohľadu na štrajky. Štrajkovať sa musí s rozumom, za splniteľným cieľom a čo je hlavné tak, aby sa zbytočne nerobila úplne zbytočne medzinárodná hanba.

Na zamyslenie: dostane sa Grécko zo svojich problémov do 20 rokov?

Svet je naozaj zvláštny. Keď sa povie slovo pirát, každého napadne alebo fešák typu Johnny Depp, ktorý hral piráta v Pirátoch z Karibiku – alebo počítačový pirát. Veľký to zločinec, ktorý namiesto spánku “piráti” hudbu a všeličo, čo sa upirátiť dá. Chlapík s čiernou kuklou a ešte čiernejšími myšlienkami. No a čo je najhoršie, sú ľudia, ktorí takým veciam kompletne veria, bez nejakého rozmýšľania.

Schválne som použil slová pirátiť a upirátiť. Sú to však práve piráti, čo zabíjajú napríklad hudbu? Nuž, zamyslime sa nad tým. A ozaj, čo to znamená to pirátenie?

Nech zdvihne ruku ten, čo “kradne” s úmyslom ničiť hudbu. Fajn, sem tam nejaká ruka. A teraz nech zdvihne ruku ten, kto robí presne to, čo by si prialo niektoré vydavateľstvo. Pre zmenu bez ruky. Celé to pirátenie hudby je len a len o tom, že sa ľudia správajú ako ľudia – nie ako ovečky. Ľudia sťahujú “nelegálne” hudbu a majú k tomu dobrý dôvod. Lepšiu použiteľnosť, rýchlejšie získanie, žiadne povinné registrácie a poskytovanie osobných údajov.

Ozaj, viete, čo sa stane, keď si kúpite hudobné CD za 10€?

1. Podporíte autorov hudby. Z 10€ im ide 10-50c. Zvyšok zhltne vydavateľstvo a ďalšie poplatky.
2. Získate piesne na záznamovom médiu, ktoré sa za správneho používania prirodzene opotrebováva, “škrabe”. Na nekvalitných zariadeniach samozrejme rýchlejšie a vaše originálne CD bude úplne k ničomu.
3. Získate materiál, ktorý máte síce na CD, ale nemôžete si ho plne legálne stiahnuť do počítača. Nesmiete ho požičiavať, nesmiete upravovať CD atď. Prečo? Pretože je to logické právo spotrebiteľa, ktoré sa ale vôbec nepáči hudobnému priemyslu.
4. Časť peňazí z vašej výplaty ide aj takým organizáciám, ako je napríklad SOZA. Teda tým, ktoré nerobia vôbec nič prospešné, každý ich nenávidí a predsa nie je celkom možné vyhnúť sa im.

Umiera hudobný priemysel?

Áno. Hurá! Nezabíja ho však pirátstvo. Dokonca, aj keď to znie zvláštne, nemá na úpadok takmer nijaký vplyv.

Len tak si skúste kúpiť album Justina Biebera. Fúha, to je veľmi hlúpy príklad. Ale čo, poďme s tým. Jeho hudba je tam, aj tam, aj hentam… rádia, televízie, youtube, rôzne výbery typu “the very best of pop-music”… ľudia sú jednoducho presýtený touto hudbou. Piesne sú ľahko k dostaniu a tie známe piesne, ktoré by sa dali označiť za “dobré” (počúvam úplne inú hudbu, nevyznám sa do tohto), sú všade – a tie menej dobré, podpriemerné, zlé, príšerné a niekto by povedal aj… celkom otvorene… na riť… nikto nechce.

V tom je taká ďalšia chyba, alebo skôr ďalší klinec do rakvy hudobného priemyslu. Kto by si kúpil album, kde je 1 známa a počúvateľná pesnička? Alebo dve? Ako je možné, že na nejakej platni Petra Nagyho, ktorá má 40 minút, je z dvanástich pesničiek aspoň 10 (alebo aspoň 9) počúvateľných a na novom albume nejakého “veľkého talentu” je jedna alebo dve? Ktoré sa asi predávajú v nejakých tých internetových obchodoch? Ak je možnosť kúpi po jednom, tak si jednu alebo dve pesničky kúpi viac ľudí, ako všetky ostatné dohromady. A nie je sa čomu čudovať.

Ďalšia vec, ktorá zabíja hudobný priemysel, je doba. O slove doba som už počul čokoľvek, ale isté je, že sa mení. Jednoducho už nie je bežné čakať na nový album celé hodiny, šetriť si na CD svojich miláčikov a podobne. Oveľa rýchlejšie sa to stiahne, nasharuje a tak podobne. Chcem dobrú pieseň od Kabátu, iron Maiden alebo niečo podobné? Dám do Youtube. Páči sa? Dám na Facebook. Nepáči sa? Ignorujem, idem ďalej.

Ak si niekto stiahne celý album niektorej skupiny, tak si ho môže vypočuť. Doma, v prehrávači, kdekoľvek. Ak je to dobré, zaplatí si. Pochváli ten album i umelca na internete, príde na koncert. Ak to za veľa nestojí… tak má asi každé modernejšie zariadenie tlačidlo delete. S týmto neurobí žiadna banda ľudí, ktorí chcú na hudbe iba zarábať, nič.

Na záver myšlienka jednej postavy z jedného seriálu: “Chcel som robiť len dobrú hudbu. To už však akosi nestačí…”

Chcete dobrú hudbu? Stiahnite si. Ak sa páči, ak si myslíte, že si tvorcovia tej hudby zaslúžia vaše peniaze, tak im zaplaťte. Kúpou CD, alebo ideálne pošlite 100% toho, čo chcete dať, niekomu zo skupiny. A choďte im na koncert, prípadne si zaplaťte súkromný koncert pre vás, svojich kamošov a ich kamošov.

Chcete zlú hudbu? Slabé a ešte slabšie skladby, ktoré hrajú hudobníci len kvôli peniazom a vôbec nie podľa toho, čo by naozaj chceli hrať? Kúpte si ich CD v obchode pred tým, ako si to vôbec vypočujete.

P.S. Beatles je mŕtvy, ľudia ich stále milujú. Tvorcov veľkých popových hitov z roku 2002, 2004 či 2006 už dnes takmer nik nepozná. Prečo? Nuž, našli sa blázni, ktorí sú ochotní hrať ešte viac komerčne… a nemôžu za to “piráti”

Na toto krásne mesto s veľmi bohatou históriou som sa najviac tešil, takže očakávania boli veľké. Tallin je z veľkej časti obohnaný hradbami, ktoré spájajú typické kruhové vežičky s červenými strechami. Napriek týmto opevneniam boli miestni zväčša pod cudzou nadvládou. Mesto mali pod kontrolou striedavo Švédi a Rusi, ale občas si ho podmanili aj Dáni a Poliaci.

V podstate miestni obyvatelia sa už ani nebránili a rovno sa vzdávali, lebo zistili, že to bude najjednoduchšie. Keď ich náhodou nikto neokupoval, tak ich sužoval hladomor a mor, takže sa obyvateľstvo mesta zase znížilo. V meste stojí Olafov kostol, ktorý bol so 159 metrami najvyššou budovou sveta od 1549 do 1625, kedy do neho švacol blesk a dneska má už len necelých 124 metrov.

Ubytovanie sme mali v hoteli Oru na okraji najkrajšieho miestneho parku, v ktorom je aj prezidentský palác. Večer sme si v hotelovej izbe dali pivo s názvom ROCK. Podľa chuti by sa dalo očakávať, že miestni rockeri nie sú moc preberaví.

12. deň (13.9.): Dnešný celý deň sme si vyhradili na putovanie Tallinom. Mesto na nás urobilo dojem krásnym historickým centrom obohnaným hradbami a veľmi rozsiahlymi parkmi hlavne v okolí hradieb. Samozrejme socializmus so svojou architektúrou sa podpísal aj pod toto mesto a tak tu môžeme nájsť aj dvojičku našej Petržalky.

Nakukli sme aj do prístavu, kde sme si zakúpili lístky na trajekt do Helsínk. Keď sme boli nabažení krásami mesta, vybrali sme sa nazad na hotel. Objavenie fénu v kúpeli ma veľmi potešilo, nakoľko mi to umožnilo spôsobiť, aby opraté veci, boli do rána suché.

13. deň (14.9.):
Opúšťame Pobaltie na 10 poschodovom trajekte v skorých ranných hodinách a plavíme sa nazad do Škandinávie, do posledného štátu, ktorého návšteva nám chýbala zo škandinávskeho kvarteta. Helsinky nemajú príliš dlhú históriu a to vlastne aj v meste bolo vidno.No napriek tomu sa tu nachádza veľa budov, ktoré si zaslúžia, aby sme ich neobišli bez povšimnutia. Sú tu dve obrovské katedrály, tá ortodoxná je najväčšou ortodoxnou katedrálou mimo Ruska.

Za pozornosť stojí aj neobyčajný kostol Temppeliaukio vyhĺbený do skaly.no napriek tomu dosť veľký, aby sa tam vošlo 940 ľudí. Z vonku je dosť nenápadný. Ani z vnútra nevyzerá ako typický kostol. Má kruhovú podstavu a medený strop so strešnými oknami.

Na námestí pred evanjelickou katedrálou bola expozícia 146 medveďov, z ktorých každý predstavoval dáky štát OSN. Samozrejme tam nechýbal ani slovenský medveď a musím povedať, že bol ozaj krásny. Každý medveď je umelecké dielo niektorého umelca z danej krajiny a je na ňom vyobrazené to, čím je ten štát typický. Na našom medveďovi bol na tatranskom podklade vlniaci sa filmový pás, s podobizňami našich najvýraznejších osobností – Sv. Cyril, Pribina, Štúr, Dubček a Štefánik.

Neodpustili sme si ani návštevu fínskeho parlamentu a to priamo počas zasadania. Síce sme okrem pár medzinárodných slov nič nerozumeli, bolo to celkom zábavné. Následne sme si pozreli ešte národné múzeum. Ubytovanie sme mali priamo na olympijskom štadióne, kde v roku 1952 Emil Zátopek získal 3 zlaté medaily a zároveň urobil 3 svetové rekordy (beh na 5km, 10km a maratón).

14. deň (15.9.): Po krátkej prechádzke mestom nasadáme na vlak a mierime do Tampere. Toto priemyselné, no napriek tomu pekné mesto, sme doslova prebehli a po dvoch hodinách sme už nasadali na vlak do Turku. Toto mesto bolo od svojho založenia v 13. storočí až do roku 1812 hlavným mestom fínska, čo sa nepáčilo rusom a spravili hlavným mestom Helsinky, lebo boli bližšie k Rusku. Po krátkej prechádzke mestom ideme spať do hostela.

15. deň (16.9.):
Poprechádzali sme sa krížom krážom po meste a pomaly sa pripravujeme na návrat do vlasti. V Turku ma zaujala katedrála, socha Lenina, hrad, Fibbonaciho postupnosť na jednom z komínov, česká Hospoda, a mnou nepochopený kus umenia – kus pokrčeného zhrdzaveného kovu na podstavci.

No najväčšie prekvapko na nás ešte len čakalo na letisku. V pohode sme si surfovali po nete a neponáhľali sa ku kontrole batožín. Však nikdy žiadny ľudí, tak pohodička. No keď už bolo málo času, tak sme sa konečne pobrali ku kontrole a tam sme sa dozvedeli, že sme na nesprávnom termináli. Tak hybaj ho nohy na plecia a šli sme hľadať ten správny.

Samozrejme, že bol v druhej budove, ktorá bola kvalitne zamaskovaná. Vlastne by to nikoho ani nenapadlo, že tá komunisticky vyzerajúca budova nápadne sa podobajúca na opustenú a rozpadnutú základnú školu na dedine môže byť druhý terminál letiska. Vo vnútri to vyzeralo ako v kotolni. Bola to nízka budova, kde sa popod povalu vinuli kilometre hliníkových rúr. Len tie príšerné ružové steny nám napovedali, že to asi nebude kotolňa, ale dačo inšie.Tu už bolo ľudí nespočet, tak sme si odstáli rad a nasardinkovali sa do lietadla spoločnosti Wizz Air. Po tejto skúsenosti mám pocit, že Ryan Air je luxus.

Po prílete do Budapešti sme sa rozdelili na dve jednočlenné skupiny. Majo šiel hneď domov a ja som si ešte vychutnal pobyt v Budapešti, odkiaľ som sa v nočných hodinách pobral domov. Vo vlaku som sa ešte spoznal so skupinkou mladých Francúzov a dal im dáke odporúčania, čo navštíviť v Prahe. Celkovo tento výlet považujem za jeden z najlepších a mnohé z navštívených miest chcem navštíviť opäť.

SUMÁR:

TRVANIE: 15 dní (2.9. – 16.9.)
CESTOVATEĽOV: 2 ks (ja a Majo)
NAVŠTÍVENÉ ŠTÁTY: 8 (Švédsko, Dánsko, Nórsko, Lotyšsko, Litva, Estónsko, Fínsko, Maďarsko)
NAVŠTÍVENÉ MESTÁ: 13 (Štokholm [SWE], Kodaň [DK], Helsingbourg [SWE], Göteborg [SWE], Oslo [NOR], Bergen [NOR], Riga [LAT], Vilnius [LT], Tallin [EST], Helsinki [FIN], Tampere [FIN], Turku [FIN], Budapest [HUN])

DOPRAVA:
lietadlom: 3x
vlakom: 14x
loďou: 2x
autobusom: 4x

NOCĽAHY:
v hoteloch: 6
v hosteloch: 6
vo vlakoch: 2

CELKOVÉ NAKLADY: 900 €

V Nyrdali sme prestúpili na slávnu Flámsku železnicu, ktorou nás previezol historicky-vyzerajúci vlak až do dedinky Flåm, kde sme pobudli pár hodín a zakúpili lístok na loď. Tá super rýchla loď nás previezla najkrajším, najdlhším a najhlbším nórskym fjordom – Sognefjordom. Tento fjord je až 205 km dlhý a dosahuje hĺbku až neuveriteľných 1 308 m. Po oboch stranách je lemovaný krásnymi horami dosahujúcimi výšku cez 2000 metrov a nespočetnými vodopádmi.

Loď nás poriadne nabažených pohľadmi na všetku tú krásu vyložila v Bergenskom prístave, odkiaľ sme opäť absolvovali náš obľúbený výstup k hostelu. V izbe nás už čakal pracovník ropnej plošiny, s ktorým sme vymenili pár životných skúseností.

7. deň (8.9.):
V ranných hodinách sme sa vybrali na cestu vlakom z Bergenu do Osla. Vo vlaku sme sa stretli s českým párom, s ktorým sme prekecali celú cestu a zabudli sme sa dívať z okna na krásu, ktorú bolo možné vidieť práve na tejto slávnej železničnej trati.

Česi vystúpili na predposlednej stanici a prisadol si k nám jeden žid, ktorý si nás pamätal z lode, ktorou sme plávali po Sognefjorde. Tak sme si s ním pokecali o cestovaní a dal nám aj kontakt na jeho kamošku z Rigy, keď sme mu povedali, že tam smerujeme. 7-hodinová cesta ubehla veľmi rýchlo. Ani sme sa nenazdali a ocitli sme sa v Osle. Hotel sme mali v centre, neďaleko od vlakovej stanice. Zhodili sme si tam veci a vybrali sa do ulíc Osla.

V Osle sme stretli aj Japonský pár, ktorý som si pamätal z lode, pretože si robili asi milión fotiek, kde bola japonka a v pozadí dačo pekné… a občas aj mňa požiadali aby som ich spolu odfotil.

Večer okolo 20. hodiny sme pred radnicou začuli zvuky hudobných nástrojov a následne sme zahliadli muzikantov stojacich na streche radnice. Ktosi mi dal do ruky leták, z ktorého sme zistili, že sa začína hudobný festival a že toto, čo počujeme je predzvesť otváracieho ceremoniálu, ktorý mal za chvíľu začať.

Počkali sme si teda na začiatok a po otvorení dverí radnice sme vošli dnu. Tam sme značne prekvapení z toho, čo hudobníci okolo nás predvádzajú strávili čosi viac ako hodinu. Predstavenie sa odohrávalo po celej radnici, ktorou sa nás hudobníci snažili previesť vábiac nás hudbou a spevom. Niečo podobné som ešte nezažil a asi ani nezažijem, nápad to bol naskutku parádny.

Nacvičiť to všetko s asi 100 hudobníkmi isto nebolo jednoduché, no napriek tomu nám tam chýbalo dáke vyvrcholenie, dáka jedna súvislá skladba, alebo niečo čo by nás následne ohromilo, nakoľko celý čas sme mali z toho pocit, ako keby len ladili hudobné nástroje a tak sme čakali, že keď sa im ich podarí naladiť tak aj čosi zahoblujú.

8. deň (9.9.):
Dopriali sme si viac spánku a vychutnali si raňajky v hoteli. Plní energie sme sa vrhli do spoznávania Osla. Mesto sa nám moc nepodarilo pobehať, evidentne by naň bolo treba viac času, ako sme si naň vyčlenili my, napriek tomu, že je to len polmiliónové mesto. Plno krásnych historických budov, priam architektonických skvostov sa tu mieša s novšími budovami a všetko sa to rozprestiera na veľmi veľkej ploche.

Poobede sme už museli mesto opustiť. Na vzdialené letisko Rygge nás doviezol autobus, z ktorého sme leteli do Rigy. Hlavné mesto Lotyšška a najväčšie mesto Pobaltia na mňa okamžite urobilo skvelý dojem. Dnes sme z neho stihli prejsť len malý kúsok, ale to čo sme videli bolo úžasné.

Problémom sa zdá byť komunikácia s miestnymi ľuďmi, ktorí nevedia po anglicky a hoci mi rozumieme trochu ich jazyk, náš jazyk je pre nich španielska dedina. Vo večerných hodinách, po tom ako sme absolvovali prvú návštevu reštaurácie po dlhom čase, nachádzame náš hotel, ktorý sa vyskytuje v širšom centre mesta. Hotel pôsobí dosť staromódne, ale je tam všetko čo potrebujeme.

9. deň (10.9.):
Po absolvovaní chutných raňajok sme sa vybrali na autobusovú stanicu, kde sme na poslednú chvíľu zakúpili lístky na autobus miestneho člena združenia Eurolines do Vilniusu. Cesta prebiehala pokojne, hoc nás trošku zaskočila kontrola litovských colníkov. Ako sme neskôr zistili, na Pobaltí stále kontrolujú cestujúcich v autobusoch prechádzajúcich cez hranice. Autá colníci tuším vôbec nezastavovali.

Vodičovi autobusu ani nevadilo, že mal predné sklo dopukané krížom-krážom a aj malé dierky od kamienkov. U nás by dostal pokutu, ale tuná je to asi v poriadku jazdiť s takým. Po príchode do Vilniusu sme sa ocitli v realite 80. rokov. Mesto sa ešte nestačilo spamätať že socializmus už aj v Litve skončil.

No centrum mesta bolo veľmi pekné a nákupné centrá v meste už vyzerali veľmi moderne. V meste tiež bolo vidno, že kedysi patrilo Poľsku a stále v ňom žije veľké percento ľudí poľskej národnosti. Takže v poľštine sa dá stále dohovoriť…s angličtinou je to žiaľ poslabšie.

Litovské pivo Švyturys v troch variantoch – svetlé, tmavé a Baltic (chuťovo ako holandské Hoegaarden) patrí medzi najlepšie, čo som kedy pil. V meste bolo veľmi živo, stretali sme viacero tancujúcich a spievajúcich sprievodov. Harekrišniakov vystriedali v uliciach mladí, ktorí v zábavných kostýmoch tancovali na melódie z veľkého magneťáku, ktorý si nosili so sebou. Iná skupinka v bielych šatách len tak poskakovala a škerila sa na ľudí.

Nevedeli sme o čo ide, ale keď sme došli do najcentrálnejšieho centra, tak sme boli svedkami módnej prehliadky bizardných kostýmov, ktorej účel síce ostáva pre nás záhadou, no čo je najdôležitejšie, samotní aktéri mali dobrú zábava a tak akcia isto splnila účel. Ubytovanie sme mali v  trojhviezdičkovom hoteli za príjemnú cenu, hoc trochu ďalej od centra, ale bolo tam príjemne ticho a výborné vybavenie.

10. deň (11.9.): Ráno sme zavčasu vstávali a bežali zakúpiť niečo pod zub, zohnať lístky na trolejbus, ktorý nás zviezol na hlavnú stanicu, odkiaľ sme cestovali autobusom nazad do Rigy. Štvorhodinová cesta ubehla celkom rýchlo a ocitli sme sa opäť v Rige, meste, ktoré si ma získalo už pred dvomi dňami a teraz máme konečne viac času pozrieť si ho dôkladnejšie.

Odložili sme si veci v hoteli, kde nás už poznali a vybrali sa na potulky mestom. V meste sa konala dáka akcia zrejme proti konzumnému štýlu života, nebolo to ľahké identifikovať pre človeka nepoznajúceho ich reč. Problémom v Rige bolo, že všetko bolo tak pekné, že by som najradšej fotil všetko dookola… jedna budova krajšia ako druhá a každá jedinečná.

Vo večerných hodinách sme sa ešte vybrali vlakom do neďalekého prímorského mestečka Dzintaru známeho plážami s bielym pieskom. Vraj sem chodili rekreovať aj elity niekdajšieho Sovietskeho Zväzu.

Po návrate do Rigy, cestou na hotel prechádzame krásnym parkom, kde ma ako šachistu zaujala busta Mihailsa Tālsa, 8. majstra sveta v šachu, rodáka z Rigy.

Pokračovanie v 3. časti.

Mihails Tāls

Hneď na Bratislavskom letisku som si uvedomil, že som si zabudol ostrihať nechty na nohách. Podobný problém sužoval spolupútnika Mariána, ktorý si ale so sebou zobral aj malé nožničky, ktorými si ostrihal nechty na rukách ešte v letiskovej hale. Nastal však problém čo s nožničkami, nakoľko nepatria medzi predmety, ktoré by bolo povolené mať v príručnej batožine. A samozrejme vrámci šetrenia nákladov sme sa rozhodli cestovať len s príručnou batožinou, však na 2 týždne toho veľa netreba… Nožničky, ktoré sme pôvodne chceli zahodiť sa mi nakoniec podarilo dostať do lietadla spolu s nami, keď som vysvetlil letiskovému personálu, že je mi ich ľúto zahodiť a že sa nám na našich cestách ešte možno zídu.

Pohodlnému letu s príchodom okolo 15. do Štokholmu už nemohlo nič zabrániť. Let bol pokojný aj napriek tomu, že spolu s nami cestovali v lietadle fanúšikovia maďarskej futbalovej reprezentácie, ktorí sa vybrali podporiť svojich miláčikov v kvalifikačnom zápase na Euro 2012 proti Švédsku.

Po prílete na letisko Skamska sme začali riešiť otázku, ako sa dostať do Štokholmu. Problém sme vyriešili zakúpením cestovných lístkov na autobus do Nykopingu. Cesta trvajúca asi 10 minút spolucestujúceho vyšla nečakane draho, keď mu pri vystupovaní z autobusu vypadol mobil, na co prišiel až po minúte a medzi tým mobil zažil test pevnosti pod kolesom autobusu… autobus vyhral, hoci mobil vyzeral byť v prekvapivo dobrom stave, rozbehať sa ho už nepodarilo.

Zvyšok cesty do Štokholmu sme absolvovali pohodlným poschodovým vlakom. Množstvo tunelov, ktoré nám spôsobovali zaľahnutie v ušiach bolo ohromné. Prečo tunajšie tunely spôsobujú také tlaky na uši a naše tunely nie, je pre mňa záhadou. Po príchode do Štokholmu si Majo okamžite kúpil nový mobil – rovnaký ako mal pred tým.

Samotné mesto Štokholm na mňa pôsobilo dobrým dojmom, hoci moje očakávania boli ešte väčšie. Večerné potulky mestom boli v znamení hľadania informačného centra a hotela. Keď sme konečne našli informačné centrum, tak sme zistili, že sme ho vlastne nenašli, pretože sa presťahovalo akurát deň pred tým. Našťastie sme našli neďaleko mapu s registrom ulíc a tak sme podľa toho našli náš hotel.

Hotel Micro bol ako názov napovedá skutočne malý a čo bolo najzaujímavejšie bol vlastne pod zemou, čoho dôsledkom bol aj fakt,že izby nemali okná. Na jednu noc však úplne stačí. Večer sme sa ešte prešli do historického centra mesta, kde sme absorbovali pokojnú atmosféru švédskeho hlavného mesta. V neskorých hodinách sme sa vrátili na hotel a dopriali oddych unaveným kostiam.

2. deň (3.9.):
Opustili sme hotel a vydali sme sa na celodenné túlanie Štokholmom, pozerať veru bolo čo. Zistili sme, že to nie je len taká dedinka, ale že siaha od nevidím do nevidím. Veľmi veľa ľudí si nájde čas aby si zabehali v parkoch, ktorých je tam požehnane.

Počasie si z nás robilo srandu. V priebehu dňa na nás niekoľkokrát spŕchlo. Oblaky lietali oblohou ako šialené. Na odporúčanie dievčat, ktoré som oslovil v lietadle sme šli pozrieť aj Štokholmské metro, kde mala byť najväčšia výstava umenia na svete, ale po viac ako hodine vozenia sa v metre sme mali pocit, že to zase až taká bombastická výstava nie je. Skôr nás zaujal chlap, ktorý nám porozprával o tom, že internet je energetická hrozba pre svet. Trápili ho aj otázky svetového mieru a podobne.

Ako sme zistili, tak aj tá najväčšia socka tuná vie perfektne anglicky, až som sa začal hanbiť za svoje chabé schopnosti komunikovať v tomto medzinárodnom jazyku. Po 23. hodine opúšťame mesto ležiace na 1000 ostrovoch a nočným vlakom sa vyberáme do hlavného mesta Dánska – Kodane s prestupom v Malme (3. najväčšie mesto Švédska).

3. deň (4.9.):
V skorých ranných hodinách sa prebúdzame v Malme a preskakujeme na vlak do Kodane. Po 7. hodine už vnikáme do ulíc poznačených piatkovým večerom. Prirovnanie “pije ako Dán” asi nebude náhoda. Prechádzali sme okolo zábavného parku Tivoli, okolo Hard Rock kafe, okolo radnice a prichádzame na námestie pri radnici, kde sa skupina upratovačov snaží odstrániť následky piatkovej noci. Smetí je všade plno. Niektorí unavenci ostávajú ležať na zemi i napriek slnku, ktoré sa ich snaží privítať v realite nového dňa… zobudiť sa ich usilujú aj zberači odpadkov, no o úspechu nemožno hovoriť.

Pokračujeme v putovaní po meste. Množstvo odpadkov nám napovedá, ktoré uličky sú ako významné. Prišli sme na akési námestie, kde je pripravená výstava o živote ľudí v rôznych častiach sveta – od narodenia až po smrť, resp. znovuzrodenie. Mesto sa prebúdza a odpadky postupne miznú.

Nastal čas vyhľadať informačné centrum. Našli sme ho hravo, no nakoľko otvárajú až o 9., zobrali sme si len mapu, ktorú bolo možné zobrať ešte pred tým ako sa informačné centrum otvorí a vybrali sa podľa nej pozrieť miesta, ktoré je nutné vidieť. Putovanie mestom bolo veľmi príjemné, keď zmizli aj odpadky z ulíc, nebolo možné na Kodaň povedať jedno zlé slovo.

Z trasy, ktorá bola nakreslená na mape a ktorú sme nasledovali sme sa rozhodli odbočiť, aby sme videli niečo, čo nám z neznámeho dôvodu tvorcovia mapy nechceli ukázať. Známu časť mesta Christiánia sme našli celkom hravo aj vďaka chalanovi, ktorý keď videl turistov, tak zabrzdil svoj bicykel a porozprával nám par informácii o Kodani. Vyzeral, že Christiániu pozná veľmi dobre. Zaprial nám pekný deň, odpil si z piva a nasadol na bicykel, aby zmizol v Kodaňských uličkách.

Návšteva Christiánie pre mňa bol silný zážitok. Obyvatelia boli veľmi priateľskí, ich heslo “Make love no war” zrejme neboli len prázdne slová. Na mnohých miestach bol zákaz fotografovania, no keď videli, že Majo má foťák v ruke, tak ho veľmi slušne poprosili, aby ho dal do kapsy a zapriali krásny deň. Počas ďalšieho putovania mesta sme ešte zhliadli miesto, kde by mala byť socha morskej panny, ale nakoľko bola na dovolenke v Číne, tak sme ju nezočili.

Zočili sme však simultánku najlepšieho Dánskeho šachistu Petra H. Nielsena, ktorý pri príležitosti 50. výročia založenia volákeho miestneho šachového klubu hral súčasne proti 50 hráčom z toho klubu. Usporiadatelia boli veľmi milí a zodpovedali mi všetky moje otázky ohľadom daného podujatia, dokonca chceli, aby som si s nimi zahral aj partičku šachov, alebo sa zúčastnil turnaja ale na to som už času nemal.

Navštívili sme aj Národné múzeum, kde sme sa dozvedeli dačo o histórií vikingov. Mesto sme opúšťali okolo 17. hodiny vlakom a smerovali do Helsingbourgu, kde sme mali zabezpečené ubytovanie na najbližšiu noc. Cesta vlakom ubehla rýchlo aj vďaka zhovorčivému Švédovi, ktorí nám odovzdal veľa životných múdrostí. Nakoľko bol bývalý hokejista, poznal aj dákeho slovenského hokejistu z jeho éry, ale pre nás to bolo úplne neznáme meno.

Prišli sme do Helsingburgu, ktorý na mňa okamžite urobil dojem. Mysleli sme si, že to bude malé nudné mesto, kde len prespíme a pôjdeme do ďalšieho, ale ako ukázala večerná prechádzka, bolo aj v tomto meste čo obdivovať. Stará pevnosť vyzerala ako z rozprávky a množstvo ďalších historických budov umocňovalo príjemný dojem z mesta, ktoré pôsobí veľmi ticho, hoci v ňom žije vyše 90 000 obyvateľov.

4. deň (5.9.):
Veľmi ťažko sa nám vstávalo, ale nakoľko sme potrebovali stihnúť vlak idúci o 7:53 do Göteborgu, museli sme sa nakoniec prinútiť. Cesta vlakom ušla veľmi rýchlo a čoskoro sme sa ocitli v meste, kde sa naši hokejoví reprezentanti v roku 2002 senzačne stali majstrami sveta.

Mesto malo veľa zaujímavých častí, ale zrejme vzhľadom na to že Kodaň dala latku veľmi vysoko, neurobilo na nás až tak veľký dojem. Večer sme sa po celom dni v meste vydali na cestu vlakom do Osla, ktorá bola okorenená prestupom do autobusu na hranici medzi Švédskom a Nórskom kvôli nemožnosti prejsť jeden úsek na vlaku. Cesta autobusom bola zo začiatku príjemná no následne sa v jednom malom nórskom dievčati neudržala večera a tak sme mali v autobuse vôňu zvratkov. Zrazu tá cesta nebola tak príjemná.

S drobným meškaním sme dorazili do Osla, kde nás čakala viac ako hodina čakania na nočný vlak do Bergenu. Majovi sa nechcelo opúšťať stanicu tak som len sám na chvíľu vyrazil do večerných ulíc Osla. Načerpal som atmosféru večerného Osla a nasadli sme do vlaku, na ktorí sme sa už tešili.

Na sedadlách vo vlaku na nás čakal darček, ktorý nórska železničná spoločnosť vždy daruje cestujúcim nočným vlakom do Bergenu na spríjemnenie cesty. V igelitovom sáčku sme si našli deku, nafukovací vankúšik, štuple do uší a tienidlo na oči, aby sme mohli pohodlne zaspať. No zase až tak jednoduché to so zaspatím nebolo… poskladať sa na tom sedadle a stráviť tak 7 hodín, to chce asi kus tréningu.

5. deň (6.9.):
Ráno sa ocitáme v kedysi najväčšom meste celej Škandinávie, ktoré už však podľa počtu obyvateľov veľa miest predbehlo. Štvrťmiliónové mesto Bergen je prezívané aj mestečkom drevených domčekov. Skutočne drvivá väčšina domov v tomto meste je stále z dreva. Obyvatelia sa evidentne nepoučili ani z množstva požiarov, ktoré v histórií postihli toto mesto.

Hneď po príchode do mesta sme sa chceli dostať k nášmu hostelu, čo však nebolo zase až tak jednoduché vzhľadom na to, že hostel bol od centra veľmi vzdialený a navyše na kopci. Ako to už chodí, vymietli sme niekoľko slepých uličiek a tak sa nám cesta ešte pekne predĺžila.

Po tom ako sme konečne našli internát Montana situovaný na pol ceste k vrcholu najvyššieho kopca v okolí, strávili sme asi 3 hodiny odpočinkom v posteliach. Keď sme boli schopní vstať, vybrali sme sa na vrchol kopca Ulriken (643 m), odkiaľ sme mali krásny výhľad na celé mesto.

Z kopca sme zbehli opäť do hostela, kde sme dačo prejedli, nabrali si vodu do fliaš, prekecli pár slov s Nemcami, čo s nami bývali na izbe a vybrali sme sa pozrieť historické mesto. Prešli sme skoro všetko, čo sme mali v check liste a vybrali sa na hostel. Mesto na nás moc veľký dojem neurobilo, pripadalo nám dosť všedné. Keď sa začalo stmievať vybrali sme sa na hostel.

Pokračovanie v 2. časti.